HISTORICKÁ RADNICA

Múzeum sídli v budove historickej mestskej radnice na breznianskom námestí. Bola vybudovaná v roku 1770 prestavbou staršej, renesančnej budovy, ktorú v roku 1589 mesto odkúpilo od prefekta muránskeho zámku Júliusa Herbersteina. V roku 1779 bola poškodená požiarom, v rokoch 1779 – 1780 nadobudla súčasnú, neskorobarokovú  podobu prestavbou podľa projektu Petra Grossmanna.

Zaujímavými dobovými architektonickými prvkami tejto budovy sú lunetové klenby v miestnostiach na prízemí a plackové klenby zdobené štukovou ornamentikou z konca 18. storočia v sálach na poschodí. Na bočnej, východnej fasáde je slepé okno s iluzívnou výmaľbou okenného rámu, nad ním je osadený kamenný znak mesta Brezno z roku 1662, pochádzajúci pôvodne z bývalej južnej – Hrončianskej brány mestských hradieb. Na balkóne z čelnej strany sa zachovala kovaná mreža, okolo severnej a východnej strany budovy je tiež zachovaná pôvodná kamenná dlažba. Začiatkom 20. storočia bola plánovaná prestavba historickej radnice, (mala byť nadstavaná o jedno poschodie – plány z roku 1902 na prestavbu sú vystavené v historickej expozícii Horehronského múzea), neskôr, v tridsiatych rokoch zas mala byť (napriek protestom pamiatkového úradu) úplne zbúraná a na jej mieste postavená nová administratívna budova. Tieto zmeny sa nerealizovali v dôsledku politických a vojnových udalostí.

 

MEŠTIANSKY DOM

Meštiansky dom č.13 na breznianskom námestí stojí pôvodne na parcelách dvoch samostatne stojacich  prízemných domov  z 1. pol. 16. storočia a jeho stavebný vývoj je charakteristický  pre väčšinu domov na námestí. Okolo roku 1650 došlo k spojeniu oboch objektov preklenutím medzery a vytvorením vstupného portálu. V ďalších  stavebných etapách bolo nadstavené podlažie, dostavané zadné trakty a rozšírená úžitková plocha tak, aby vznikli dva samostatne  obývateľné  priestory.

Prvými známymi majiteľmi „horného“ (pravého) domu sa stala od 80. rokov 17. storočia rodina Bendíkovcov, ktorá patrila v meste k strednej spoločenskej vrstve. „dolný dom“ sa  stal ich majetkom až začiatkom 18. storočia. Venovali sa drevorubačstvu, hutníctvu, železiarstvu a propagovali nové trendy  chovu ovčiarstva. Vlastnili krčmu, mali v prenájme obchod s tabakom a mali právo variť pivo. V samospráve mesta zastávali funkcie senátora a mestského kapitána. Jeden z členov rodiny, František Bendík, bol príslušníkom šľachtickej telesnej stráže v hodnosti poručíka.  

Súčasný stav objektu je výsledkom rozsiahlej pamiatkovej obnovy  z  80. rokov  20. storočia. Počas tejto rekonštrukcie bola obnovená aj výzdoba fasády, pochádzajúca z obdobia renovácie domu zničeného požiarom v r. 1779, pri ktorom zhorelo 113 domov. Vtedajší majiteľ, mestský kapitán Daniel Bendík, obnovil v r. 1784 nielen budovu , ale aj pôvodnú renesančnú  výzdobu a svoj počin zvečnil v nápise a datovaní nad vchodom. Spolu s fragmentom textu nad okennými rímsami, ktorý sa nepodarilo doplniť, sú to jediné paleografické pamiatky  svojho druhu v meste.

 

ROĽNÍCKO-REMESELNÍCKA USADLOSŤ

V roku 1990 získalo Horehronské múzeum do svojho majetku roľnícko-remeselnícku usadlosť na Rázusovej ulici č. 20. V trojtraktovom dome sa okrem obytných a hospodárskych častí zachovala aj modrotlačová dielňa, kde do roku 1920 vyrábal Ján Roštár modrotlač pre potreby žien z celého regiónu. Okrem dielne ostala po rodine Roštárovcov ešte jedna unikátna pamiatka. Drevená mangľovňa na konský pohon zo začiatku 19. storočia, sa pýši titulom národnej kultúrnej pamiatky od roku 1973. Tento vzácny a plne funkčný mechanizmus predstavuje (s troškou nadsázky) najväčšiu „žehličku“ na Slovensku, pretože drevená vaňa naplnená kamením, pod ktorú sa podkladali valce s navinutým plátnom meria 8 x 1 x 1m a váži niekoľko ton.

Mangeľ v správe Horehronského múzea je poslednou pamiatkou svojho druhu prezentovanou „in situ“, avšak z bezpečnostných dôvodov nie je verejnosti bežne dostupný.